Apropos>>Vitajte na DOKO!

Vitajte na DOKO!

Čosi ako filozofia...

Na Slovensku sa opäť nakrúca
Na Slovensku sa opäť nakrúca

Rok 2009 je vraj prelomovým v slovenskej kinematografii. Odborníci hovoria o rekordných počtoch vyrobených titulov, o rekordnom počte ich divákov v kinách. Potešiteľný je tiež festivalový ohlas slovenského filmu doma i vo svete. Hovorí sa dokonca o akejsi renesancii našej kinematografie. Pridávam sa k zástupu nadšených z takéhoto vývoja vecí a úprimne si želám, aby pokračoval, aby národná kinematografia získala nielen zaslúženú spoločenskú vážnosť, ale aby tiež spĺňala poslanie, ktoré jej patrí, ktoré je v jej možnostiach.

Lenže čím väčšie sú úspechy, čím lepšie sú štatistické výsledky a čím výraznejšie sú rekordy, tým väčšie je aj nebezpečie, že tieto vonkajšie prejavy budeme zamienať za podstatu a zmysel. A ten tkvie predsa kdesi inde, mali by sme ho hľadať priamo v jednotlivých dielach, v hodnotách, ktoré prinášajú. Preto by sme sa mali nielen úprimne tešiť z každého úspechu slovenskej kinematografie, ale zároveň aj otvorene o konkrétnych filmoch hovoriť a písať. Analyticky, aj polemicky. Takáto reflexia nášho kinematografického diania, zdá sa, tu vo väčšej miere chýba, v takýchto náhľadoch na slovenský, ale aj visegrádsky, stredoeurópsky a svetový dokumentárny film chce byť DOKO v rámci svojich možností podnetným prispievateľom. Toto je zhruba terén, v ktorom sa chceme pohybovať, ktorý sme si pomocne nazvali našou "filozofiou".

Nežijeme pravda v izolácii od sveta, i keď by sa to tak občas javilo. Slovenská situácia je v mnohom špecifická, ale nemožno ju vnímať, hodnotiť a analyzovať celkom bez európskeho a svetového kontextu. Tam sa z času na čas mení kurz: raz sa do omrzenia skloňuje kríza dokumentárneho filmu, potom sa zas nevieme zasýtiť boomom a rozvojom tohto kinematografického druhu. Zdá sa, že v celom svete už nejaký čas panuje to druhé (nositeľa katastrofických nálad aktuálne prebrala ekonomika...). Dokument je dnes takmer všade vo svete neobyčajne populárny. Hoci samotný pojem dokumentárny film možno chápať na stovky spôsobov, v každom prípade sa dnes v tejto oblasti za istých okolností dá urobiť aj nebývalá kariéra, zarobiť veľké peniaze, zažiť sláva (nepodarí sa to prirodzene každému...). Celosvetová cirkusová scéna pod názvom dokumentárny film dnes predstavuje aj stále sa rozrastajúcu sieť filmových festivalov, konferencií, fór, pitchingov...

Lacná technológia nakrúcania spĺňa dávny sen tvorcov, ale aj našu nočnú moru: "dokumentaristom" môže byť dnes naozaj každý, kameru si kúpi v najbližšom supermarkete. Filmové festivaly vznikajú ako huby po daždi a rozsievajú po svete haldy mailov s výzvou o zaslanie filmu. Kľúčom podľa príslušnej stratégie (obchodnej, politickej a inej) festivaly v selekcii vyberú desiatku - či dve titulov do súťaže, a ostatné dve či tri tisícky filmov, ktorých autori s pohnútkami podobnými, aké mávajú aktéri tipovacích súťaží (čo keď to teraz vyjde?) reagovali na výzvu a svoje filmy do výberu zaslali si organizátori festivalu dajú do svojho vývesného štítu, pestujúc si tak svoju významnosť, čiže zvelaďujúc si svoj marketingovo - obchodný potenciál. Nenakrúcajú sa však len desaťtisíce zbytočných lacných filmov, zbúchaných na kolene. Vzniká aj dostatok zbytočných drahých dokumentov, ktorých zmysel budete ťažko hľadať v ich myšlienkovom vákuu, opodstatnením je ich samotný vývoj, zdĺhavý a nákladný proces, ktorý poskytuje slušné peniaze celej skupine ľudí, popkultúrnu publicitu jej vrcholným predstaviteľom a falošnú kultúrnu satisfakciu zástupom pomýlených, zmanipulovaných konzumentov, divákov.

Nestráca sa pri všetkom tom hluku rozvoja, pri takomto kinematografickom boome niekde samotná podstata, zmysel tvorby dokumentárneho filmu? Netreba sa ju pokúšať opätovne, a vlastne sústavne hľadať, pomenúvať? Našťastie, dobré dokumenty sa ešte stále nakrúcajú. Nezaslúžia si, aby boli povšimnuté? Aby sa o nich dozvedeli tí, ktorým neradia jednotlivé kampane marketingovej stratégie?

Muž za filmovou kamerou
Muž za filmovou kamerou

Vitajte na DOKO!

Myslím, že hodnotové vymedzenie, stanovenie určitého okruhu cieľov týchto stránok je nevyhnutné a prospešné. Pravda, sú tu aj isté riziká. Zaujímavé myšlienky vo svojom novinovom komentári prináša napríklad Juraj Draxler: "...tí Slováci, ktorí majú chuť o niečom verejne diskutovať, sa uzavreli do táborov. Ostré konkurenčné výmeny názorov cez mediálne platformy (televízia, denníky, blogy) sú niekedy dobrým mechanizmom na odhaľovanie základných faktografických problémov v diskusii. Ale to je tak všetko. Tá stádovistosť dáva silné limity ďalšiemu intelektuálnemu rozvoju, založenému na suverénnych, kreatívnych jedincoch."1

Slovensko je malá krajina, pomerne malá je množina ľudí, pre ktorých je dokumentárny film povedomým pojmom. Ešte menšia je "rodina" ľudí, ktorí dokumentárny film tvoria, ktorí sa ním zaoberajú, píšu o ňom. S mnohými sa poznám, mnohých z nich mám to šťastie považovať za svojich známych či dokonca priateľov. Táto dokumentaristická "rodina" je podobná ako mnohé iné rodiny. Má svoje prirodzené autority, aj takých, čo by sa nimi chceli stať. V tej rodine vládne aj solidarita a zdravá súťaživosť, ale aj nezdravá konkurencia, závisť, ignorancia a vytesňovanie. V tej rodine sa niekedy zbytočne uctievajú kulty, no občas celkom jednoducho poteší dobrým dokumentom.

Napísal som už, že si tieto stránky predstavujem ako výsledok spolupráce so širším autorským zázemím. Kým sa to podarí, "hrozí", že nejakú chvíľu budem prispievateľom výlučným. Chcem sa na tomto mieste teda zveriť ešte s týmito zásadami: jednotlivé filmy budem hodnotiť bez vplyvu prípadných osobných kontaktov s konkrétnymi zainteresovanými tvorcami. Chcem si zároveň zachovať nádej, že akákoľvek, aj polemická úvaha, výhrada či kritika konkrétnych filmov nepoznačí moje osobné vzťahy. Je mi jasné, že právo na vieru v takúto možnosť a šancu na ňu budem mať len vtedy, ak motiváciou mojich úvah, a najmä tých kritických a polemických bude vecný, analytický a odborný záujem a súdy a závery budú vychádzať z úprimného, a hoci aj subjektívneho, no nestranného presvedčenia a viery v určité hodnoty, nie z iných pohnútok.

Pomôžem si ešte raz citátom: "Produktívny spoločenský kvas pomáha vyvolávať každý, kto má záujem o mnohostrannú, vyváženú diskusiu rešpektujúcu základné pravidlá logiky. Každý, kto chce vidieť dobrú kreatívnu prácu, sleduje umelcov či intelektuálov, ocení ich alebo prispeje dobre mienenou kritikou (alebo zle mienenou, ale inteligentnou). Každý, kto chce mať okolo seba na podnety bohaté prostredie, kto chce žiť vo vnútorne suverénnej krajine, kde sa debatuje hravo, s ozajstným zanietením pre predmet a bez koloniálnej poníženosti voči niečomu "zvonka". Základy tu sú. "Slovenská renesancia" nie je vylúčená. Len to chce - chcieť."2

Jeseň je tradične bohatá na domáce i zahraničné kultúrne podujatia, aj v oblasti dokumentárneho filmu. Práve beží Jihlava, začína sa bratislavská prehliadka festivalu Jeden svet. Prinášajú nielen niekoľko nových domácich dokumentov, aj množstvo zaujímavých titulov zo sveta. A hoci nemôžeme byť všade a nestihneme o všetkom priniesť správu, na týchto stránkach práve začíname! Možno to ešte chvíľu potrvá, kým bude jasné, čo je to DOKO, ale čosi je hádam zrejmé už dnes. Vitajte na DOKO!

A nezabudnite po nejakom čase prísť zas (jednoducho tak, že kliknete na www.dokofilm.sk), určite tu nájdete nejaké ďalšie nové, podnetné texty.

Tomáš Hučko

november 2009

Muž s mikrofónom
Muž s mikrofónom
  • Juraj Draxler: Bude raz slovenská "renesancia?", SME, 2.10.2009
  • Tamže